Takže nespí, uvedomila som si. Jej hlava bola vzpriamená, po sline ani stopa. Čakala som na nejaký prejav života a rozmýšľala, čo ju primälo zavrieť oči. Ak to bola neprekonateľná túžba po súkromí, ktorá ju v metre prepadla, lebo celý deň v práci rozpráva zákazníkom, aké fantastické vlastnosti majú matrace v predajni kde pracuje - také krátke zavretie okien do duše a jej ochrana pred cudzími intrudermi, tak sa jej to nepodarilo, lebo ja na ňu civím úplne zjavne.
Bolia ju unavené oči a relaxuje? Dávala som pozor na klasické pohyby „šialených búlv“ človeka, ktorého začali po celodennom nosení rezať dehydrované kontaktné čočky. Vo vnútri viečok sa nič nepohlo.
Stratila som trpezlivosť a začala som sa zaoberať ostatnými cestujúcimi. Po chvíli, keď mi pohľad mimovoľne zablúdil jej smerom, ma zamrazilo. Oči mala otvorené a bokom sa dívala do blba. Sklamalo ma, že som prešvihla ten okamih otvorenia očí – ako keď ako decko pozorujete puk kvetu, ktorý svoje rozkvitnutie schováva pred vaším pohľadom a just vypučí vtedy, keď sa nepozeráte.
Plakala. Teda nie že by jej práve v tom momente rinuli slzy po tvári, len bolo vidieť vlhkosť očí, ktoré plakali. Sklenými očami sa pozerala na niečo, čo jej kvárilo dušu, a čo samozrejme nebolo prítomné vo vagóne, ale ona to stále videla, či už s otvorenými alebo zavretými očami – mala to pred sebou.
Ja som rýchlo, zahanbene odvrátila svoje oči, lebo som cítila, že som ju vyrušila in flagranti, pri niečom, čo nemal nikto vidieť.