reklama

Zoli a ja (recenzia na recenziu)

V súvislosti s novou knihou írskeho autora žijúceho v New Yorku, ktorý píše a osudoch československej Rómky ma ako prvé napadlo, že čo je to za drzosť. Ako môže niekto, kto tu možno nikdy nebol, napísať nerozoprávkový príbeh o takej ošemetnej téme? Preberali sme to s kamarátkou cez skype a ona argumentovala, že aj Tolstoj písal o veciach, ktoré nezažil, že to je vlastne to pravé literárne umenie. Chvíľu sme sa naťahovali, či dnes, keď väčšina autorov môže cestovať, aby sa empaticky vcítila do životov svojich postáv, nie je povážlivé sedieť na zadku v New Yorku a písať o rómskom probléme v ČSSR.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Každopádne (aby som použila slovo vhodné na prirodzené preklenutie dvoch paragrafov) – každý Slovák, ktorému sa kniha dostane do ruky, bude zrejme na romantický príbeh mladej hudobne nadanej Rómky Zoli na pozadí studenej komunistickej spoločnosti hľadieť minimálne pochybovačne. Nebude pochybovať ani o tom, že slovenskí fašisti poslali kopu Rómov bez milosti do plynu a niektorí vyspelejší jedinci dokonca nebudú spochybňovať ani vinu povojnového štátu na tom, v akom stave sa dnes rómsky problém nachádza. Problém podľa mňa nastane, a vychádzam zo seba, keď si priemerný slovenský čitateľ automaticky spomenie na ukradnutú peňaženku na školskom výlete v Špisskej Novej Vsi alebo mobil vytrhnutý z ruky na Šafárikovom námestí. Takto dumajúc preplieskam sa v duchu za svoju pred-predpojatosť a zatlačím do úzadia nemilé spomienky. Hneď sa mi vybavia naši rómski susedia, s ktorých mačencami som sa hrávala na chate a ktorí boli v dedine považovaní za „slušných Cigánov.“ Odvtedy ubehlo veľa rokov a slušní Cigáni doniesli do dediny svoje rozvetvené príbuzenstvo, vysedávajúce počas pracovných dní na podstienke a hádam čakajúc, kedy padne dáky ten pečený holúbok. Tu opäť pripomínam, že za tento stav viním štát, ktorý miesto aby milých Rómov kedysi postavil pred hotovú vec: prácu, opatroval ich dojímavo na okraji spoločnosti ako lepróznu babičku, za ktorú je zodpovedná celá rodina.Ako to už s romantizáciou respektíve zaznávaním čohokoľvek býva, negatívne asociácie striedajú tie pozitívne. Ja som sa snažila spomenúť si na to, či vôbec mám nejakú osobnú skúsenosť s Rómami a či mi teda prináleží sa vôbec rozčuľovať nad neborákom írskym autorom.Spomenula som si na jedno dievča, ktoré bývalo vo vedľajšej bráne nášho paneláku. Ja tmavé trojročné dieťa (v pôrodnici boli pochybnosti, či nie som kukučie mláďa), ona o niečo tmavšie a o dosť staršie. Ja s fungl novým, svojím vôbec prvým bicyklom. Po nejakom čase, keď sme si vystriedali môj nablýskaný cajgel, ma nahovorila, že musíme ísť k nim. Už neviem či na olovrant, alebo ju vypýtať na dlhšie. Jednoducho ma nabaláchala, že ideme hore. Vytrepali sme sa aj s bicyklom na desiate poschodie. Ona ma postavila do chodby, kde už sa išlo na schody, že mám byť ticho a čakať. Tak som čakala. Fakt neviem koľko, ale keď sa mi zdalo, že už čakám extrémne dlho, spanikárila som. Nepamätám sa, či som išla aj zazvoniť, alebo som len neisto prešľapovala pred zavretými dverami. Po nejakom čase, ktorý mi pripadal ako večnosť, som vzala nohy na plecia. Bežala som úplne vyplašená dole tých desať poschodí, keďže do výťahov sa smelo chodiť len v doprovode dospelých a pod určitú kilo-hranicu sa človek viezol potme a hocikto ho mohol privolať (v ústnej slovesnosti rovnalo sa zabiť).Môj bicykel samozrejme ostal hore. Domov som prišla vyplašená ako sýkorka a pre istotu som zahlásila, že mi bicykel ukradli. Lenže to nebolo také jednoduché a mojim rodičom to ako vysvetlenie nestačilo. „Kto? Kde?“ hučal na mňa hromovým hlasom otec zo svojej dvojmetrovej výšky. „Jedno dievča,“ zapišťala som. „Kde býva?!“ zapišťal otec. A ja som ukázala na úplne iný panelák. Môj otec v ňom strávil niekoľko hodín prečesávaním dvanástich poschodí. Bicykel prirodzene nenašiel.Túto príhodu som dávno zatlačila do podvedomia. Vrátila sa mi až pri čítaní recezie na „Zoli.“ V bode oklamania rodičov som si povedala, že cigáň som vlastne ja a že aká som bola úžasná klamárka a prečo mi to neostalo. Okrem toho som si spytovala svedomie a rozmýšľala, ako som už v tom veku mohla byť taká ovplyvnená všeobecným názorom na „Cigánov.“ Prečo som automaticky zhodila stratu bicykla na to chúďa dievča? Vynadala som si do predpojatých rasistov a išla som si uvariť čaj.Popri pití som si predstavila scénu za dverami bytu tej mladej Rómky. Následne som si predstavila moju mamu, ako v chodbe vedľa bytu nájde cudzí bicykel. Vytriasla by zo mňa dušu, aby zistila, kde sa tam zobral a potom by ma donútila ísť ho vrátiť tomu vyplašenému malému dievčatku, ktoré som nechala tak dlho čakať. A potom sa dá samozrejme namietnuť, že iná kultúra, ktovie, či ich nebil otec, ktorý im bicykel zabavil a podobne. Scenárov je x. Uvidíme, ako dopadne Zoli. Osobne by som si nedovolila z bytu v Bratislave písať príbeh o chlapcovi z ghetta v Bronxe, ale možno odstup je to, čo my a naši „Cigáni“ potrebujeme.

Maria Modrovichova

Maria Modrovichova

Bloger 
  • Počet článkov:  105
  •  | 
  • Páči sa:  0x

pyta vela jest Zoznam autorových rubrík:  BAI heart NYCSloh z prázdninSúrodenci HyčkovciSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu