reklama

Najsilnejšie dieťa

Pred zhruba týždňom zaplavili rakúsku televíziu správy o tom, že sa Nataschi Kampusch po osem a pol rokoch podarilo ujsť svojmu únoscovi a väzniteľovi. Dnes večer priniesla ORF2 prvé interview s teraz 18-ročnou hrdinkou. Nemôžem to nepozerať. Potláčam v sebe pocit krysy, ktorú neskutočne priťahuje pohľad na ľudskú tragédiu a so stiahnutým žalúdkom čakám pred telkou. Čo povie, ako vyzerá, či sa dokáže vyjadrovať, čo si to tom myslí a hlavne ako to prežila.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (44)

Na začiatku redaktor upozorní, že Natascha kvôli zlému zdravotnému stavu robí časté pauzy a zatvára oči. Vyše osem rokov žila v miniatúrnej izbe v pivnici. Strih do štúdia. Natascha je krásna. Je veľmi svetlá, ale nie až taká etiolovaná ako som očakávala. Má obrovské modré oči a dlhokánske mihalnice. Rozpráva pomaly. Jej prejav chvíľami pripomína malé dieťa – bola unesená keď mala 10 a celú pubertu strávila v izolácii od spoločnosti – chvíľami normálnu 18-ročnú babu a chvíľami sa mi zdá, že má minimálne 100 rokov. Z toho ide strach. Vidím na nej, že je občas nervózna, akoby ju popudzovali niektoré redaktorove otázky. Necháva ju dlho hovoriť a nezasiahne dostatočne rýchlo, keď ona skončí odpoveď. Skočí jej do reči, alebo nechápe hneď, čo je pre ňu podstatné a čo nie. Natascha zachováva dekórum, len bezmocne vzdychne alebo sa snaží vrátiť sa k nedopovedanej vete, ale pamäť ju sklame. Chápem jej popudlivosť. Rozpráva o tom, ako prvého pol roka nemohla opustiť pivničnú miestnosť. Ako občas prepadala klaustrofóbii a ako jej strašne vadil zvuk ventilátora. Spomínam si ako nás raz otec zobral na loď a ja som sa v noci na smrť vystrašená zobudila na vlastný krik, lebo som mala záchvat z malého priestoru v kajute. Predstavujem si ako by som prežila 8 rokov v jednej mini-cimre. Jediný raz zvýši hlas a jej absolútne distingvovaný prejav prerušia ostrejšie gestá. Hovorí o tom, že by chcela pomôcť týraným ženám v Mexiku. „Nám je hrozne ľahko byť vzdelanými. Je jednoduché odpísať chudobných ľudí ako blbých, ale ja viem, aké to je, keď je človek hladný. Vtedy nedokáže prijímať informácie, nedokáže sa koncentrovať, získavať vedomosti, jediné na čo myslí, je jedlo.“ Viem, že jej zdravotné problémy z veľkej časti pochádzajú z nedostatočnej stravy a medzi riadkami akoby aj Natascha hovorila, že hladovanie bolo jedným z metód jeho absolútnej kontroly nad ňou. Predstavujem si akú zúrivosť a frustráciu by vo mne vyvolávalo takéto zaobchádzanie. Dokázala by som to ustáť duševne, ak by sa mi aj náhodou nezosypal organizmus? Únosca Nataschi rozprával bludy o jej rodičoch. Že ju nehľadajú, že na ňu kašlú, že sú vo väzení… Ona v interview vysvetľuje, že vedela, že Herr Priklopil je labilný človek, ktorému v podstate chýbalo sebavedomie a preto vždy vedela, že ju zavádza. Je úplne bežné, že sa obete adaptujú, integrujú do nového prostredia, čiže uveria únoscovi. Ona neuverila, sama vraví, že jej bolo úplne jasné, že navrch mala ona. Rozmýšľam, či by som v desiatich, dvanástich…pätnástich rokoch vedela s takou istotou zaujať stanovisko a veriť sebe. Zaradiť psychopata na hromádku poľutovaniahodných a zároveň nepriateľských psychopatov a neustále myslieť na to, že jedného dňa využijem šancu a ujdem. Po rokoch ju začal brávať aj von. Nespočetne veľakrát sa snažila dať rôznym ľuďom vonku znamenie. Zaráža ma jej dokonalá taktika: „Nemohla som nič povedať, on bol vždy tri centimetre odo mňa. Tak som sa snažila usmievať. Myslela som si, že ma ľudia spoznajú podľa úsmevu z fotiek. Na fotkách sa ľudia totiž usmievajú.“ Pomaly mi vstávajú vlasy dupkom. Ona to rozpráva ako príhodu zo samoobsluhy, ja si zase snažím predstaviť, čo by som urobila ja. Mám silný pocit, že by mi nenapadlo absolútne nič. Presne si pamätá detaily únosu. Zaujímavé je, že to je aj prvá vec, ktorú povie policajtom, ktorí ju zachraňujú. Akoby vyškrtla tých osem rokov – deň únosu –niečo nepríjemné medzi tým – deň úteku. Spomína, že ho videla z pár desiatok metrov pri aute a ako mala (ako desaťročná!!) čudný pocit v žalúdku, ktorý jej hovoril, že by mala prejsť na druhú stranu ulice. Nakoniec sama sebe v duchu vynadala za strach („neboj sa, veď ťa neuhryzne“) a potom už len bezmocne sedela v aute a myslela na to, že si treba užiť posledné momenty života, lebo on ju určite zabije. Vraví, že sa potom v pripravenej izbe v suteréne nenávidela za to, že na tú druhú stranu neprešla. S tým sa viem stotožniť absolútne. Tiež by som si miliónkrát zbytočne prehrala tú istú situáciu a od bezmocnosti by som odpadávala a nenávidela sama seba.Ku koncu inteview Natascha povie, že si bola vedomá toho, že svojím útekom podpisuje ortieľ smrti nad svojím väzniteľom. Ten sa jej viackrát vyhrážal samovraždou (akoby nestačilo väzenie, hlad, izolácia,… milý Herr Priklopil Nataschu – dieťa ešte aj citovo vydieral. Po milióntykrát sa pýtam sama seba ako to mohla ustáť) a nakoniec sa po jej úteku naozaj zabil. Bolo a je jej ľúto, že vystaví jeho matku stresu. Že jej odhalí temnú a nepoznanú stránku jej syna, vezme jej ilúzie… je to neuveriteľné aká „selbstlos“ dokáže byť. Ale chápem to. Po ôsmich rokoch si človek vytvorí vzťah aj k niekomu, kto mu zaživa vyjedá pečeň z tela. Nikto iný na výber totiž nie je.Jej terapeut povedal, že je to podobné, ako keď dieťa zneužíva otec, a ono pred súdom paradoxne vypovedá, že otca na jednej strane miluje a na druhej ho nenávidí. Na súde si dospelí myslia, že klame. Celé je to však o tom, že dieťa má v sebe obidva pocity zároveň. Miluje svojho otca a nenávidí toho, kto mu spôsobuje bolesť. Napriek tomu, že mu otec bude vysvetľovať, že je to normálne. Dieťa sa s touto záťažou vyrovnáva celý život. To čaká aj Nataschu. Rozmýšľam, či by som to dokázala. Prežiť tých osem rokov, nezblázniť sa, živiť v sebe odvahu na útek, vôbec v sebe udržať vidinu „normálneho sveta“, nakoniec ujsť. A tým to nekončí. Teraz je Natascha národný hrdina. Za každým rohom čaká fotograf. Žije s tímom terapeutov, ktorí musia dávať pozor, aby sa naučila túto nekonečne dlhú hraničnú situáciu vyriešiť tak, že ju prijme ako súčasť svojho života a bude schopná zaradiť ju do minulosti a žiť prítomnosť. Stále sa snažím predstaviť si seba samu na jej mieste. Je to ťažké, nemožné. A mám vážne pochybnosti, či by som to dokázala. poznámka: citáty sú voľne preložené

Maria Modrovichova

Maria Modrovichova

Bloger 
  • Počet článkov:  105
  •  | 
  • Páči sa:  0x

pyta vela jest Zoznam autorových rubrík:  BAI heart NYCSloh z prázdninSúrodenci HyčkovciSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu