Melie od momentu ako sablíži po moste dať nám kľúče od izby. Ona aj manžel majú britský prízvuk lahodiaci ušiam, ako zo starýchdobrých čias „na dvore.“ On čistý,ona je pôvodom z centrálnej Európy. Obidvaja majú nad sedemdesiat (čo je obdivuhodné) a absolútnekatastrofálne zuby, čo definitívne prezrádza ostrovný pôvod. Pozývajú nás na drink. Zaujmeme ich natoľko, že sa bezostyšnevypytujú čo ich napadne a popri prevádzaní po dome nám pani domáca zverujenestrážené rodinné tajomstvá. Napríklad že ju na otvorenie bed and breakfastu nahovoril Nelson D.Rockefeller.
Napriek nespornému šarmuhostiteľov aj domu, respektíve hlavnej „chaty“ je tu pár vecí, s ktorýmimá vrchný hygienik ako ja trošinku problém. Pohár, do ktorého mi naliali červené víno je zle umytý. Jasne vidím odtlačok rúžu(predpokladám, že niekoho s čiernymi zubami. Čo ak to dostanem?!). Celý domček je prepchatý vankúšikmi, drapériami, ťažkými závesmi,fotkami, tácničkami bez funkcie, vypolstrovanými kresielkami, dečkami…predstavujem si tie hory prachu, ktoré sa tu za 17 rokov existencienausádzali.
V salóne je miliardaobrazov, rozladené krídlo, vlhký hrubý koberec, ktorý zakrýva drevenú podlahu akaždý centimeter je dobre využitý na uplacírovanie nejakej hnusnej gýčovitejsošky. Od žabky cez trpaslíka až po kryštálové príšernosti každého druhu.
Treba uznať, že ako celokmajú florálne motívy na poťahoch, staré rodinné fotky a paravány akoz povojnového Paríža svoj pôvab. Len pri bližšom zoome odpadávam, koľko p…ín sú ľudia schopní nazhromaždiť. Plus hygiena… Posteľ má síce nebesá asaténové prádlo, ale pri detailnej obhliadke sa ukážu cudzie chlpy vrastenérokmi do ošúchanej ružovej deky, vankúš napriek vypratiu povliečky smrdí odstoviek hláv, ktoré sa doňho vypotili a uteráky ma viac zaujmú fľakmi akomonogramami majiteľov.
Spím s rukou podhlavou, napriek tropickému teplu mám na sebe po rokoch pyžamo a celú noc sasnažím čo najmenej dotýkať prikrývky, plachty, a vôbec všetkého. Je to relatívne náročné.
Ráno sa teším ako sanajeme a zdrhneme. Lenže eštetreba dôstojne prestáť raňajky. Modlím sa, aby ráno starkí poslali nejakúnaškrobenú mladú bielu slúžtičku s čistými nechtami, ktorá nám podározmrazený ovocný šalát a omeletu. Nevyšlo to. Andrew popletiekto chce čo do omelety a všetky ingrediencie sú z konzervy. Vidíme ako sasnažia a pokúšame sa všetko zjesť. Mňa po jedle napriek snahe - „Thank you, it was delicious“ - prezradímimovoľná kyslá grimasa. Julia lentak medzi rečou prehodí, že kedysi dostala 800 tis. dolárov za napísanie knihy,ale že jej žurnalistická kariéra za veľa nestála, lebo bola lenivá a chcelainterviewovať len tých najkotroverznejších politikov. „I was only interested in people like Saddam, you know, butit‘s hard work…“
Po raňajkáchv salóne mi prezradí viac z rodinnej histórie. Mimovoľne sa spomenie meno majiteľa azároveň názvu jednej z najväčších farmaceutických firiem, prvý manželrežisér, druhý som zabudla, tretí Andrew. Berie ma k fotke, na ktorej je kráľovná so svojimi „mužmi“, medzinimi aj on so svojím starším bratom lordom. Ctihodný Andrew je krstný syn kráľovskej rodiny. Prebehnemezdravotné záznamy príbuzných, inclusive rakovina, úmrtia a pod. a pristavíme sapri jej mamičke. Vraj bola ohromnákrásavica. Zrejme áno, na Juliidoteraz vidno úžasné črty a takú tú „grace.“ Počúvame jej vnučku hrať na klavíri Gershwina na CD a už saani nedivím, keď mi povie, že si ju stále pýta kráľovná aby pre ňu hrala. Julia je dokonalá „socialite“ - mixbohatej dcéry, emigrantky užívajúcej si spoločnosť vo všetkých svetovýchmetropolách a drzej krásavice v štýle Holly Golightly.
Všetko je veľmizaujímavé, ale ja už chcem byť pri oceáne, niekde, kde sa môžem nadýchnuť bezinstantnej inhalácie tisícov roztočov a kde to bude voňať. Využije moju pauzuv konverzácii: „The Matisseis not hanging straight,“ napráva obraz. Úkosom pozriem na repliku Matissa stratenú v zátiší keramickejžaby, autíčka a vojačika. Ten obraz nepoznám. Zdvorilo sa usmejem. Ona sa tiež usmeje: „That is my mother that Matisse paintedhere. I don’t usually say this topeople, because of insurance, you know.“ Yeah, I know, hovorím a snažím sa neodpadnúť od radosti. Človek nikdy nevie, na ktorom smetiskunájde stratený poklad. Len niektorýmslepým kuratám chvíľu trvá, kým sa zorientujú.