Vedela som, že na Juhu je meter a pol snehu. Že vleky púšťali prvýkrát v sobotu, a teda že šanca, že by sme mohli vychytiť prašan existuje. Na druhej strane som poznala predpoveď počasia. Takzvaná chopková klasika: sneženie, hmla a silný nárazový vietor do 20m/s. Fajne!
Táto trojkombinácia obyčajne znamená že aj najskvostnejší prašan vytuhne na tvrdé zamrznuté poorané pole, po ktorom každý meter znamená utrpenie. Jediná výhoda snáď je, že sa pri jazde dole dá autenticky spievať Belinda Carlisle takým tým roztraseným hlasom, akoby vám niekto bubnoval do chrbta.
Pre istotu sme od toho veľa neočakávali. Jednak sme boli stále pripravení na to, že sa možno niekde zasekneme na ceste a o 16 hodín si potom pozrieme v správach reportáž, kde vysmädnutí a uzimení prosíme reportérku o pár litrov benzínu na kúrenie, dvak sme čakali, že možno bude zúriť predpovedaná víchrica a nebudú ťahať.
O 10 sme vystúpili na parkovisku, kde dul severák a celý kopec bol samozrejme v hmle napriek tomu, že pol kilometra nižšie vypukol absolútny sunshine. Dávali sme si tak dve hodiny.
Po hodine jazdenia na gulerváči, ktorý sa kazil a zastavoval zásadne v tej najveternejšej partii kopca tak, aby bola kombinácia bolesti nohy a odmrznutia maximálna, sme išli skúsiť les. Na pláňach bolo síce snehu dosť, ale v hmle je to náročné, človek stále očakáva, kedy ho prevráti a skončí s rozbitou hlavou na kameni.
Ja do lesa veru nechodím rada. Nejako som na to od minulej sezóny pozabudla a zase raz som sa nechala nahovoriť. Dôvody, prečo sa lesu vyhýbam sa mi ale osviežili veľmi rýchlo. Prekážky, ktoré sa mne viac ako hocikomu inému stavajú vkuse do cesty (známe aj ako „stromy“) vždy zapríčinia, že ukážkovo spanikárim. Pre istotu si pribrzdím, aby som si to celé rozmyslela – že kade, ako, a tak a je koniec. Zastať v prašane v lese je osudnou chybou (ale ako si to mám pamätať po roku???). Strata rýchlosti okamžite spôsobí pád, v mojom prípade samozrejme dolu xichtom – to sa totiž horšie vyhrabáva.
Do takých 2 minút je človek spotený ako myš a gogle má zarosené tak, že nič nevidí. Vtedy si ich vypleští hore na čiapku, čo je ďalšia osudová chyba, pretože sa šance na odhmlenie vynulujú úplne. Okrem toho sa márne snaží podoprieť. Ruky sa zabárajú stále hlbšie a hlbšie do mäkučkého snehu. Pomaly si začína uvedomovať, že má úplne vykrútené nohy, pretože doska väzí veľmi hlboko pod nejakým pníkom (vždy sa modlím, aby to nebolo rovno pod drnom) a to už prichádza nefalšované zúfalstvo.
U mňa sa zväčša prejavuje tak, že začnem od námahy funieť ako jazvec a prestávam logicky uvažovať. Freneticky sa snažím vyhrabať, čo má zhruba taký efekt, ako keď sa mecete v bahnovom prepadlisku. No a potom obyčajne začnem revať ako tur. Stojím, alebo ležím s nohami nad hlavou zaborená v snehu, rukami trieskami naokolo a gogle sa mi pomaly plnia slzami, až kým pred očami nemám rybníček… Ak je náhodou nejaký kamoš nablízku, tak zastane a v nemom úžase sleduje čo vystrájam. Po chvíli pre istotu ujde, asi že čo ak by som sa náhodou vyhrabala a v afekte ho zabila na mieste.
Tento rok som sa zadrbala pod pník v rekordnom čase. Chvíľu som sa hystericky smiala, ale keď som počula ako mi praští vykrútený kolenný kĺb v tej nezvyčajnej polohe, začala som pracovať na vyhrabaní. Metodicky!!! som si pod ruky nazhŕňala sneh, utľapkala som ho a nakoniec som sa po pár minútach boja zdvihla. Neviem ako je to možné, ale podozrievam sa, že hystérii prepadám len vtedy keď viem, že ma má kto zachrániť…
Keď som slávnostne vyšla spomedzi stromov, dole ma čakali chalani so servítkou (predtým som ich upozornila, že ak sa vypleštím, budem od jedu smokliť) a boli rovnako bieli ako ja. Do lesa sme už nešli.
Medzitým totiž vyšlo slnko. Tie pláne boli neskutočné. Každú jazdu som mala panenskú lajnu v čistom prašane. Znova a znova. Dole na vleku sme na seba kukali ako keby sme zažili zázrak.
Poobede sme si dali v bufete čaj a v rámci športového vytrženia sme mávli rukou nad ľahko-nehygienickými šálkami: „Do piatku tie kútiky preliečime“ a s nezmariteľným optimizmom sme si dali aj hot dog, ktorý nám „kuchár“ ležérne pripravil tou istou neumytou rukou, ktorou sekundu predtým vytriedil odpadky a špinavé riady.
Takúto svalovicu som nemala už roky. Včera mi volal kamoš z Londýna, že: „Už som to počul. Ty vole! Ani mi neposielaj fotky lebo ma porazí. Meter a pol prašanu v decembri!!??.“ A moja mater už jednu z tých fotiek na drzovku rozosiela ako vianočný pozdrav. Bol to epický deň, priatelia.
