Herr Grimm totiž tvrdí, že novodobé ženy pod 30 odmietajú dospieť. Že sme generácia „dievčat“, ktoré by už mali byť ženy, ale zubami-nechtami sa držíme svojho pred-dospelého veku, čo sa prejavuje napríklad tým, že nosíme príliš krátke svetríky, do každého mailu rveme smajlíkov alebo odmietame prevziať zodpovednosť v práci, či osobnom živote. Syndróm infantilného neviniatka vtipne nazval Bambi, po tom Disney-jelenčekovi s obrovskými klipkajúcimi očkami, z ktorého vyžaruje: „neublížim vám, a som také zlaté stvorenie, tak neublížte ani vy mne.“
Ležérne sa dokážem preniesť cez to, že by sme nemali brať príliš vážne prívesky s macíkmi, infantilné motívy Dior-brošní, či oddelenie v kníhkupectve s názvom „drzá ženská literatúra“(orig.: freche Frauenliteratur). Tiež mi to celé vyznieva dosť debilne, a to v akomkoľvek jazyku. Nikdy som nemala viel übrig pre ženy-deti točiace si pri rozhovore lokničky okolo prsta, fňukajúce nad oškretým kolenom alebo neschopné otvoriť si tú starú konzervu Májky. Ale každá sme nejaká, presne tak ako aj každý je nejaký, milý Herr Grimm.
To, že sa navážate do súčasných ženských hrdiniek typu Bridget Jones prejdem tiež mávnutím ruky. Veď si svojím nemotorným prístupom k životu vlastne o kritiku tak trochu koledujú. Ale odpadávam z toho, že chuderu ľahkovážnu Bridžetu staviate proti napríklad Ave Gardner, ktorá pre vás vo svojich 24 rokoch stelesňuje vo filme The Killers ženu s veľkým Ž – „dospelú, mýtickú bytosť, absolútne nehysterickú, inteligentnú“ a tak podobne. Predpokladám, že takú máte doma – minimálne v noci vo svojich snoch. Avin real life totiž až taký mýtický a rozvážny nebol.
Celkovo sa mi páči, ako ste si nás zaradili – presne ako my mužov v ženských časopisoch, z ktorých sa smejete. Pýtate sa, prečo (nemecké) ženy nie sú takmer na žiadnych významných pracovných postoch, na rozdiel od „mladých“ mužov, ktorí aj napriek tomu, že hrajú stolový futbal (=sú hraví), dokážu viesť mega-koncern. Dokážu prevziať zodpovednosť a moc. Prečo to Bambi nedokáže a nechce?
Myslím, že generácia Bambi precitla z emancipačného ošiaľu svojich predchodkýň. Asi sa nám zdá, že sedieť v králikárni od 9 do 9 v slušivom sivom kostýmčeku a prikyvovať polo-dementnému šéfovi bez maturity, ale s veľkými ambíciami, prípadne byť šéfom, ale za menší plat, ako by na tej istej pozícii mal chlap nie je to pravé orechové... Prenechávame to vám, silným mužom, u ktorých sa zmysel pre hru hodnotí ako plus. A u ktorých sa prvé infarkty spôsobené náročnými pravidlami tejto hry dostavujú už v tridsiatke. O „osobnostných“ bonusoch (a.k.a. diverzné psychické a fyzické dysfunkcie) s hrou spojenými ani nehovoriac.
Predpokladám, Herr Grimm, že sa teraz usmievate a hovoríte si, dostal som ju! Máte pravdu. Nahnevali ste ma preto, že ste nás výborne vystihli. Uznávam - sme také prerastené deti, ktoré si nie sú úplne isté, či chcú dospieť. Ale čo ste potom vy? Ako máme s vami komunikovať bez smajlíkov, keď už dávno nie ste schopní rozoznať iróniu? Ako máme sebavedome preberať zodpovednosť, keď vy predsa len najradšej otvárate tie konzervy? A ako máme byť mýtické bytosti, keď také v skutočnosti neexistujú?