Vždy som sa náramne zabávala na členoch mojej rodiny zúrivo hľadajúcich okuliare, ktoré mali na nose, prípadne na nich sedeli. Ako dieťa som nechápala, ako ma starý otec môže osloviť menom môjho brata. Netrpezlivo som čakávala, kým si mama počas debaty spomenie na meno nejakého autora, mesta, či názvu knihy éééh, počkaj, vieéééš, ten vysoký čiernovlasý, čo získal tú cenu toho, ježiš-jak-sa-volal?? a pohŕdavo som nad jej mimojazykovými prejavmi (extatické rozhadzovanie rukami v snahe vyformovať postavu onoho autora, plieskanie sa do čela, jedovité dupotanie a pod.) gúľala očami.
Otrasné, hovorila som si, takto dopadnúť... ak by som sa ja, nedajbože, raz dostala do takéhoto stavu, radšej ma ihneď niekam umiestnite.
Asi nadišiel ten čas. O niekoľko desaťročí skôr ako u mojich rodičov, podotýkam. Senilita sa ku mne prikradla pomaličky, takpovediac po špičkách. Začalo to vypadávaním slovíčok, postupne odplávali celé myšlienky (júúj, čo som chcela povedať?), postavy z knihy, ktorú som večer dočítala, obsah filmu (ako to skončilo...taký srandovný názov, čo sme boli na ňom včera!!?)...občas si musím vek vyrátať podľa roku narodenia a občas sa niekde zabudnem (najčastejšie po pár paňáčkoch :-).
Dobre, dobre, frflete teraz, každý má občas drobný výpadok! Mhm, súhlasím. Ale minule som dorazila do obchodu s taškou plnou smetí. V sobotu som si v snahe nájsť telefón dala trasu auto-výťah-byt 3krát v obidvoch smeroch!
Niekoľko dní som dokonca počula veľmi zvláštne tikanie... Najprv som si myslela, že je niečo s bojlerom, potom som skontrolovala všetky kohútiky a v noci som dokonca vyšla na chodbu počúvať, či nie sú zle nastavené hodiny na elektromere. Nič. Bola som presvedčená, že mi tiká v hlave. Až v pondelok sa ma návšteva pýtala, prečo mám zapnutú žehličku, či ma pri niečom vyrušili. Zapnutú čooo?, nepredstierala som údiv. Až potom mi svitlo. Veď ja som si vo štvrtok ráno pred odchodom z domu žehlila sukňu... a žehlička tu 4 dni, celá rozpálená od jedu nad mojou senilitou, tiká ako časovaná bomba.
Ospravedlňujem sa všetkým mojim príbuzným, ktorým som sa ako fagan s nepoškvrneným centrom pamäte vysmievala. Ďakujem za tú kvalitnú žehličku... môž byť, že kebyže mám nejakú inú, z blog-fotky by sa na vás usmieval (nesmierne charizmatický) čierny oškvarok. A na ďalšie narodeniny si prosím tú samo-vypínaciu, pre istotu.