Marika

Verím v samu seba, ak viete, čo tým myslím. Mňa jednoducho nerozhádže, ak si nejaký muž o mne myslí, že nie som pekná. Viem, že som. Nie prvoplánovo, lacno, ale som. Som taký ten typ škaredej modelky, úžasne chudé telo, priesvitná koža a fotili by so mnou seriál v country style, dlhé hippie sukne a voľné ľanové blúzky, moje prirodzené zdravé plavé vlasy čechrá vetrík…Ale to nie je podstatné.Podstatné je to, čo je v mojom vnútri. V týchto veciach si verím ešte viac. Napriek tomu, že sa nájdu ľudia, ktorí so mnou nesúhlasia. Ja si ale za svojimi názormi stojím. Niektoré kamarátky tvrdia (vlastne mám len jednu kamarátku, Dinu, je chudera hrozne škaredá, a trochu nasprostastá, a hlavne JA jej robím ohromnú službu, že sa s ňou bavím, a vysvetľujem jej, čo má urobiť, aby bola trochu k svetu. Ale zase nie príliš, nebudem si predsa pestovať konkurenciu), že sa pohádam do krvi aj za veci, v ktorých nemám pravdu. Podľa mňa ustúpiť znamená ukázať slabosť. Raz to urobíš, a stratíš rešpekt, hlavne tu u nás. Na šťastie mám takmer vždy pravdu a keď ju nemám, využijem svoj talent od boha a poľahky zapriem aj nos medzi očami. Potom sa už so mnou zväčša nikto neháda, každý uzná, že som jednoducho lepšia. Som vlastne taký dosť intelektuálny typ. Veľa čítam, hlavne knihy, o ktorých sa diskutuje, napríklad tie, čo sú nominované na Nobelovu cenu alebo potom také, čo sú v spoločnosti považované za underground, aby si niekto nemyslel, že som snob čo číta len známych autorov. Myslím si, že to o mne hneď niečo vypovie, teda v môj prospech. S Dinou sa dá baviť len o práci a o diéte. Ja diétu držať nemusím. Ako malá som nemala apetít, neviem, či to bolo tým, že sa naši stále hádali, alebo stresom zo školy, neviem. Aj ma za to otec tĺkol varechou, že nechcem jesť, ale nejako to nepomohlo. Teraz som rada, aspoň nemám také problémy ako Dina. Zase na druhej strane celulitídu mám a nechápem prečo!!! Veď chodím každé ráno o 6 behať, aby som bola vo forme. Možno by som nemala piť toľko fernetu. A keď, tak s colou light… Tajne si kupujem aj Cosmopolitan, neviete si predstaviť, aké je náročné udržiavať tento romantický dedinský štýl. Nieže to na mňa niekde vytiahnete, o tom Cosme. Môj štýl môžete kľudne ospevovať koľko chcete, lebo ma stojí fakt veľké úsilie vyzerať takto dokonale nadbanlivo. Všetky tie detaily s akoby obnosenými pánskymi čižmami a slamou trčiacou z vlasov, ale tak prirodzene, nesmie byť vidno, že je to naaranžované. No ale teraz sa bavíme o princípoch, nie o móde. Módu aj tak neuznávam. Zato princípy, to je moje. Kvôli svojim princípom som sa odsťahovala z mesta. Jediné, čo mi tu chýba je internet. Hneď by som si z amazonu objednala Pearl rabbita, aby som nemusela spávať s tým Janom Mliečom. Takto mi ostávajú len hádky s Dinou a obletovanie miestnych ochrancov prírody, ktorí sem prišli spasiť našu planétu. Som rada, že sa s nimi poznám, krásne to zapadá do môjho osobnostného profilu. Z miestnych sa teda bavím len s Dinou a potom s takými figúrkami, ktoré sú pre mňa inšpirujúce. Napríklad alkoholici, násilníci a povaľači. Chcem totiž napísať román. Využiť svoj obrovský talent. Dúfam, že zo mňa bude ženský Hrabal. Niečo, čo nie je lacný bestseller, ale čo sa dobre predáva. Aby ma čítali aspoň ďalšie 2 generácie. Fakt si totiž myslím, že mám ľuďom čo povedať. Vezmite si napríklad môjho tatka, ktorý ako jeden z prvých v Československu skúšal drogy. Možno sa vám to bude zdať divné, ale som za to naňho tak trochu hrdá. Nič iné nejako nedotiahol do konca, a aj keď sa preslávil ako feťák, vždy si zachoval svoje zásady. Napríklad kuracie mäso by nezjedol ani keby mu mali ruku odrezať. Pevné zásady a nezávislosť na mienke spoločnosti som asi podedila po ňom. Po rokoch som mu odpustila aj tú varechu. Ako by som mu to mohla vyčítať, keď možno ani nebol pre zmysloch… Každopádne to teraz beriem ako čistú inšpiráciu. Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, dochádza mi, v čom tkvie moja výnimočnosť. Fakt si hrozne verím.