reklama

Benediktove vajcia, rabi Nachman a Mango margarita

Pri slove Florida som si vždy predstavila starých ľudí v bledoružových teplákových súpravách a s celoplošnými gorbačovskými pigmentovými škvrnami. A presne taká Florida je. Okrem iného.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Priletieť na Floridu z tohto nevtipného, okolonulového, nekončiaceho šeda je ako pristáť v raji. Vonku zúri absolútny sunshine, 27C, palmy sú vysadené aj popri dialnici a Oceano Atlantico lieči stredoeurópsku vymrznutú dušu už len svojím šumením a farbou. Popri pláži však nejogguje Pam Anderson, ale babičky 65+. Všetky sú osmahnuté na škvarku a ich „zdravotný“ „beh“ na poludňajšom slnku pripomína stav tesne pred kolapsom. Rýchlosťou 5m/polhod sa vlečú po kolonáde a v zvraštených ručičkách z posledných síl zvierajú činky, ktorými akože posilujú. Nestydato flirtujú s purpurovými starčekmi, ktorí sa v pote tváre snažia v sedemdesiatke vytvarovať si figúru pokazenú celoživotným vyvážaním sa v aute a žraním šišiek so šerifom niekde na stredozápade. Jednoducho idylka.Celkom iná situácia nastáva v reštaurácii. Ak ste aspoň trochu gurmáni, budete na Floride jesť ako vyhladovené Čenkovej deti. Keďže v BA je dobrých reštaurácii asi dve, je dosť náročné porovnať výber, kvalitu a servis s niečím u nás. Občas ale miesto šikovných mladých študentov natrafíte na crazy old bitch, ktorá vás zásadne oslovuje „honey“ alebo „darling“. Hádzanie jedla netreba brať osobne, ale chápavo k nemu pristupovať ako k dôsledku problému s chrbticou, ktorý milej 68ročnej Dolly bráni zohnúť sa. Nejapné poznámky o vašom výbere alebo požiadavke o ďalšiu minerálku si tiež netreba všímať. Všetci lokáli sa na nich výborne bavia, takže to zrejme patrí k miestnemu folklóru (alebo nechcú riskovať starú jedovatú slinu vo svojich krevetách), a ako poznám Američanov určite je len otázka času, kedy popri plagátoch o prvej pomoci pri dusení sa jedlom vyvesia v podnikoch aj návod prvej pomoci 100ročnej umierajúcej čašníčke. Práve som si uvedomila, že krivdím starým ľuďom… Spomenula som si totiž, ako sme sedeli v jednej reštaurácii, ktorá napriek neohrozenej cenotvorbe vyzerala ako spoločenská sála DK Čičmany pred 30imi rokmi. Prisadol si k nám veľmi zhovorčivý mladý majiteľ. Po chvíli sa niekto z nás spýtal, prečo sa podnik volá Danny’s. To bola zásadná chyba. Dozvedeli sme sa totiž, že Danny je majiteľov syn, ktorý sa vlastne nemal narodiť. Zmätene sme sa pozerali jeden na druhého a čakali ako majiteľ túto ošemetnú tému preklenie. Nepreklenul. Bez ďalšieho čo i len náznaku záujmu nám v priebehu pol hodiny vyrozprával celý svoj a manželkin neplodný príbeh. Ako sa snažili, ako to nešlo, ako vyhodili asi 100 tisíc dolárov za najrôznejšie vyšetrenia a terapie, a ako nakoniec prišli na doktora, ktorý im pomohol. Šťastný koniec celej histórie zahŕňal posielanie vajíčka DHLkom do Anglicka, ale neviem už presne popísať procedúru, lebo som musela niekedy v tom čase odpadnúť (každopádne ak by niekto potreboval konkrétnejšie informácie, určite mám vizitku).Vlastne možno krivdím celému východnému pobrežiu, pretože toto a old bitch sa stali na opačnej strane. Tam mi okrem iného vliezol v noci do ucha minimálne gigantický pavúk, najskôr však aligátor, ktorý je v tejto oblasti pomerne rozšírený. Doteraz mi príjemne šuští v uchu. Ďalší deň krásne svietilo slnko a bol absolútny beach day. Nás bohužial uniesli miestni mimozemšťania, ktorých predstava o výlete spočívala v poldňovom obzeraní si domov bohatých ľudí za jazdy z auta. Ešte nám predviedli skvelú „pamätihodnosť“: prázdne ulice – vyasfaltované cestičky uprostred ničoho s názvami, telefónnymi káblami a hydrantmi čakajúce niekoľko rokov na osídlenie. Ohromne fotogenické. Okrem bohato zastúpeného redneckovského obyvateľstva a všade-prítomných vlajok o veľkosti priemernej slovenskej záhradkárskej osady majú na Gulf coast najkrajšiu pláž v Amerike (v Clearwater), ktorá je naozaj „dychberúca. “ Dokonca to vydržali a okrem premakaného cestného systému nechali pláž bez spŕch, prenajímacích lehátok a iných veľmi bežných (a veľmi komfortných) zariadení. Je tam neskutočne jemný, akoby z urny vysypaný biely piesoček, na ktorom sa krásne odpočíva v pokoji.Cestou na východné pobrežie sme prešli okolo 3533 McDonaldov, Burgerkingov, KFC, Wendy’s, Subway a mestečka s názvom Yee Haw, ktoré nás prebralo z placatej floridsko-dedinskej cestovnej letargie. Hrozne sme sa tešili na to, že budeme môcť opäť chodiť po ulici pešo bez toho, aby na nás ľudia pozerali ako na psychopatov. Naspäť na správnom pobreží sme okamžite vyrazili do Miami. Od rôznych ľudí som mala tipy na miesta, ktoré treba vidieť. V Amerike sú to zväčša nákupné centrá, reštaurácie, pešia zóna (nákupná, samozrejme) a podobne. Keďže sa však na celej Floride v každom meste ulice volajú rovnako, populárne sú hlavne slová „ocean,“ „atlantic“ a „palm“ rôzne kombinované s „boulevard,“ „avenue“ a „road“, zistili sme, že všetky tipy sú vlastne to isté miesto na South Beach. Tomuto zisteniu predchádzalo dokonalé zmätenie a hysterické pišťanie navigačného systému. Vyšperkovaný komercionalizmus tu krásne hrá s plážami a art deco architektúrou. Sediac v hoteli z 20ych rokov a sponad čerstvej ryby a šalátu zo skutočnej zeleniny pozorujúc západ slnka nad plážou som sa rozhodne nemienila sťažovať na nedostatok kultúry. Celkovo sa zvyšok pobytu niesol vo veľmi kultúrnom duchu. Florida totiž stimuluje k aktívnemu ničnerobeniu. Vyvalovanie sa na pláži a dômyselné plánovanie každého jedla (moje milované eggs benedict, kedy vás zase uvidím?) a jeho vychutnávanie ako spirituálneho zážitku (to vymyslel rabi Nachman, bless him) predsa potrebujú citlivý umelecký prístup. Na záver sa so mnou Florida rozlúčila vo veľkom štýle. Lietadlo meškalo, takže už bola tma, keď sme odlietali. Omylom som si zabudla vypýtať sedadlo v uličke a po rokoch sme s mojím otravným mechúrom sedeli pri okne. Keďže na to nie som zvyknutá, čítala som si. Náhodou som sa pozrela von oknom, keď sme vzlietli a pohľad na nočné Miami bol neskutočný. Pravouhlé ulice, svetlá a mihajúce sa autá. Všade naokolo tma, oceán a obloha splývali. Svetielkujúce mesto vyzeralo ako obrovský koráb vznášajúci sa uprostred temného vesmíru… Alebo to bolo tou mango-margaritou, čo som mala na letisku? Odkedy som sa vrátila, jem knäckebrot – jednak preto, že som sa vyžrala ako prasa, dvak preto, že nemám čas ísť nakúpiť a tie zamrznuté paradajky, ktoré mi ponúkajú v COOPe sú aj tak na pogrcanie. Dnes som išla do mesta a na Župnom námestí som sa zaborila po kolená do blata. Yeeeehaaaaw! Vitaj doma, darling!

Maria Modrovichova

Maria Modrovichova

Bloger 
  • Počet článkov:  105
  •  | 
  • Páči sa:  0x

pyta vela jest Zoznam autorových rubrík:  BAI heart NYCSloh z prázdninSúrodenci HyčkovciSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu